Nedávno sme išli so ženou Twin City Linerom do Viedne, tak som si spomenul, ako som túto trasu absolvoval na kajaku. V roku 1969 sa ešte akosi dalo cestovať na západ a tak organizátori Hargašáku vymysleli trasu Viedeň – Bratislava. Bolo to myslím naposledy, čo sme sa bez problémov dostali na preteky do zahraničia.
Štart bol v zátoke Kuchelau nad Viedňou a cieľ tradične pred lodenicou Tatran Karlova Ves. Celá bratislavská výprava išla do Rakúska autobusom už dva dni pred pretekmi, boli si tuším pozrieť Alpy. Keďže som to považoval za zbytočné strácanie času, nahovoril som Kvaka (Peter Gašparik) a Bachora (Karol Fischer), že pojdeme stopom ráno rovno na štart. Stop sa celkom podaril a na štart sme sa dostali načas. Keď sme tam prišli, zmrzol nám úsmev. Fičal vietor proti prúdu Dunaja a vlny boli možno aj metrové. So sebou som mal len pádlo, trénky, tričko a kôpku kockového cukru. Doma bolo pekné ráno, tak som si špricku nezobral. Kockový cukor som si nasypal pod nohy, akože ho budem cestou jesť.
Bol som posledný rok junior, ale štartovali sme spolu s mužmi naraz. Vyrazil som ako blázon, na Dunaj som vychádzal prvý. Rýchlo som však na mladícku nerozvážnosť doplatil, lebo som vo vlnách nabral vodu a rozpustil sa mi môj vynález, kockový cukor. Po čase som zbadal, že ma predbiehajú tí, čo idú tesne popri brehu. Tam totiž neboli vlny. Pod Viedňou sa vietor trochu utíšil a vlny prestali. Bo Bratislavy však bolo ešte ďaleko. Po takých troch hodinách som toho už mal dosť, tak som pár krát vysadol na pieštine a bežal popri lodi dole. Piť sa dala iba voda z Dunaja, to bol vtedy na dlhých jazdách celkom bežný zvyk. Asi v pol ceste ma predbiehal remorkér a za ním na vlne Lubo Kadnár. Len si sedel a občas potiahol. Darmo, mazák je mazák a ja som bol len sprostý holub. Aj tak som bol ale dobrý, keď som bol tak dlho pred ním.
Našťastie v Hainburgu bola prestávka (asi po 55 km), tak nám dali najesť a napiť. Do Karlovky to potom bol už len splav silou vôle. Ďalší junior bol za mnou asi štvrť hodiny, takže to stačilo len odsedieť. Z cieľa si pamätám iba jednu pikošku, keď deblkanoisti Stowasser – Koreň v Karlovke sa špici hrádze vyleteli na šuter a rozbili loď tak, že sa hneď potopili. Preteky na 65 km sa pre nich skončili 100 metrov pred cieľom, a to ešte vlastnej lodenice.
MH